Päť
rokov predsedám výboru spoločenstva vlastníkov 160 ha lesných a nelesných
pozemkov v Rači. Viac ako 10 rokov som priamym aktérom snahy týchto ľudí nemať
iba povinnosť zaistiť zdravý les pre všetkých jeho návštevníkov, protipožiarnu
bezpečnosť a platiť dane za pozemky. Pozemky, o ktoré ich chceli
pripraviť dlhoroční užívatelia. V roku 2016 sme sa mohli sami prvýkrát
rozhodovať o tom, kto a ako sa bude starať o náš les. Verím, že
sme sa rozhodli správne. Chceme, aby les ostal zachovaný i pre naše deti
a vnúčatá tak, ako ho nám zanechali naši predkovia. Na strane druhej si
chceme ponechať právo nezabezpečovať služby vo verejnom záujme (o. i. povinnosť
umožniť peší vstup osôb do lesa) na vlastné náklady. Les je živý organizmus,
ktorý potrebuje starostlivosť človeka tak, ako človek potrebuje pre život
kyslík, ktorý nám dáva les.
Urbár
Rača, pozem. spol. ako súčasť Bratislavského regionálneho združenia
vlastníkov neštátnych lesov a pasienkov je členom Únie vlastníkov
neštátnych lesov, ktorá na celoslovenskej úrovni zastrešuje súkromných
vlastníkov. Spoločne sme iniciovali Memorandum o spolupráci a Deklaráciu vlastníkov.
Pred
viac ako štvrťstoročím vyšli zákony, ktorými sa mala docieliť náprava chýb
minulosti – navrátiť vlastníctvo. Vyšli zákony, ktorými sa zabezpečuje hospodárenie,
ochrana, spravovanie, využitie. Nevyšiel ale zákon o slušnosti, o samozrejmosti
dodržiavať základné princípy fungovania spoločnosti. Tak akosi prirodzene
sa malo zato, že sme „homo sapiens“ a nachádzame sa na stupienku vývoja pomerne
vysoko. Možno preto, že zmena prišla „nežnou revolúciou“ a bola prirýchla
pre bežných obyvateľov, pravidlá začali nastavovať pomerov znalí „odborníci“.
Ich charakter – vôľa ovládať svoje konanie podľa princípov a hodnôt, ktoré
sú pokladané za správne – zaradil spätný chod.
V tých
časoch žili ešte mnohí pôvodne zapísaní vlastníci urbárskeho lesa. V dobe, keď im
vlastníctvo brali, stačilo napísať jeden odovzdávací protokol štátnymi
úradníkmi a bodka. Keď sa išlo vlastníctvo vrátiť – v zmysle nových
zákonov, ktoré rušili platnosť starých, bolo treba predložiť doklad
o osobnej totožnosti, štátnej príslušnosti, rodné, sobášne i úmrtné listy,
čestné prehlásenie a ... a samozrejme – čakať. Čakať, že štátny úradník,
platený z daní žiadateľov, začne slušne pracovať v zmysle svojich
povinností. Takíto úradníci sa stali zrazu veľmi dôležití a podľa toho,
akú mali v sebe genetickú výbavu slušnosti – i konali. Nemusím sa asi
rozpisovať o tom, že v našej „vesničke“ sa našli osoby, ktoré to
s tou slušnosťou nepreháňali. Skôr naopak. Väčšina zúčastnených, ktorí
mali možnosť vstupovať do procesu, rýchlo pochopila, že kto bude skôr pri
válove – tomu sa viac ujde. Čo tam po charaktere, princípe a slušnosti.
A tak sa stalo, že proces navrátenia trvá a trvá, úradníci čakajú na odúmrť,
generácie vlastníkov odchádzajú, noví dediči čakajú.
Pokiaľ
sa vlastníctvo nevráti zákonnému vlastníkovi – spravuje vlastníctvo štát alebo
povinná osoba. Asi mi dáte za pravdu, že viac než 27 rokov je dlhá doba. Za ten
čas sa na zodpovedných miestach vystriedalo veľa ľudí, rôznych ľudí, ktorým
väčšinou chýbal charakter. Tí, ktorí si chceli svoj charakter zachovať, museli
odísť. A je jedno, či to boli – sú lesníci či ochranári, správcovia alebo
štátni úradníci. Vždy záleží iba na tom, akí sme ako ľudia. Nie čo robíme, ale
ako to robíme. Nie čím sme, ale akí sme.
A akí
sme?
Rôznorodosť
problémov zodpovedá ľudskej rozmanitosti. Ľudia, ktorí sú poctiví a slušní ku
sebe, správajú sa tak i ku druhým. Vtedy je radosť pracovať. Veď povedať
druhému, že chyba sa stala na mojej strane, priznať si omyl či neznalosť
problematiky, pochváliť a poďakovať – to nie je o slabosti
a podriadenosti. To je o charaktere a komunikácii. Problémy
nastávajú v prípadoch, keď niektorí občania sú presvedčení
o svojej nedotknuteľnosti či neomylnosti. Je jedno, či je to majiteľ
susedného pozemku, užívateľ či návštevník lesa, úradník, lesník či
ochranár. Niekto spraví v lese skládku odpadu – čo na tom, že to je
pôvodne koryto suchého potoka a má slúžiť na zachytenie dažďovej vody
a niekde tým spôsobí záplavy. Druhí si zase posunie plot, postaví časť
svojej chaty na cudzom pozemku, však kto to už len sem pôjde zamerať. Či sutiny
zo zbúraniska starej búdy aj s jej vybavením? Tie sa dajú predsa tiež umiestniť
z druhej strany plota do lesa, veď tam sa chodia iba srnky pásť. Sú
i takí, čo si postavia s tichým súhlasom úradníkov stavbu pre svoje
autá na cudzom pozemku. Stačí byť len správny občan. I tak sa vie zachovať
„ochranár“ či „verejný činiteľ“. Samostatnou kapitolou sú športovo zdatnejší
turisti a milovníci psov, ktorí zavolajú v prípade vzájomných osobných
konfliktov a treba im sudcu. Že sa v lese nemajú premávať na bicykli alebo
s voľne pobehujúcim psom, kde im to vyhovuje, lebo ohrozujú peších
turistov a lesnú zver? To ich netrápi. No a potom sú tu i „odborníci“
na výrub stromov. Tí sa delia do viacerých kategórií. Milovníci lesa a bojovníci
za les a proti rúbaniu stromov i tam, kde sa to vyžaduje, lebo stromy
majú tiež svoju „rubnú dobu“. Teda vek, v ktorom už nemajú prírastky
hmoty. A tie mladé pod nimi potrebujú slnko a priestor, aby rástli
a raz potešili naše deti či vnúčatá. To, čo sa dnes rúbe, sadili naši
dedovia či pradedovia. I pole a záhrada býva po úrode poorané. Dnes
i ochranár navštevuje les na bicykli – ak mu v jazde prekáža
vyvrátený strom – urguje, prečo nebol ešte spracovaný, veď je to povinnosť
hospodára. To, že horským bicyklom ujazdí lesnú zvážnicu tak, že v čase
dažďov nedokáže voda do nej vsiaknuť – to mu nevadí. Je pravdou, že odvoz
vyťaženého dreva z lesa sa nedá vždy realizovať bez hrubého poškodenia
lesných ciest. No je v záujme hospodára zvážnice opäť upraviť. Druhú,
pomerne výrazne zastúpenú skupinu predstavujú tí, ktorým sa páči žiť pri lese
a majú radi zvuk praskajúceho dreva v krbe. Pokiaľ si zabezpečujú
teplo svojich celoročne obývateľných rekreačných chát surovinou, čo si kúpili –
tak fajn. Horšie je to vtedy, keď si idú zobrať čo potrebujú z toho, čo im
nepatrí. I takto koná majorita v hlavnom meste. Máme skupinu, ktorá sa
ohlási, keď im strom ohrozuje vlastníctvo – chatu auto, či bráni vo vstupe
k pozemku a treba zabezpečiť odstránenie tohto stromu, najlepšie hneď
a počas sviatkov, lebo oni chcú na tej chate osláviť príchod nového roka.
To, že využívajú cudzí pozemok na zabezpečenie prístupu do záhrady a ku chate a
autom stoja na lesnom pozemku v našom vlastníctve, to ich desaťročia
netrápi.
Poukázala
som iba na jeden okruh problémov, ktoré vlastník lesa má pri jeho správe. Takže,
ruku na srdce. Dá sa povedať, že práve mediálne podporovaný názor jedného
profesijného zoskupenia – je ten správny? Nie. Nestačí hovoriť takto nie a
kritizovať – treba komunikovať a až potom povedať, ako áno ako nie. Les tu
bol pred nami a my chceme, aby bol i po nás. Les nás určite prežije!
Ingrid Vanerková
Urbár Rača, pozem. spol.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára